Nikdy v živote mi neobila problémy moja postava,nebola som nikdy štíhla, ale bola som tak ako mamka vraví "akurát".Dokonca v den mijej svadby som mala v korzetových šatách postavu ako z módneho časopisu.No po svatbe prišlo na rad aj tehotenstvo, a sním aj 15kg navyše.Niesom z tých žien, ktoré sa celé tehotenstvo trápia nad tým, ako tie kilá zhodia, ale keď som začala vyzerať ako medvedík pu, začala som nad tým uvažovať aj ja.A navyše keď môj "maxipupík" poctili svojou návštevou aj strie, mala som dosť.Pôrod bol dlhý a bolestivý, ale keď som uvidela moje slniečko s tmavými vláskami, zabudla som na všetko.......a zažila som ten pocit, ktorý možu zažiť len matky.Navyše ten môj anjelik sa mi postaral aj o nabraté kilogrami.Prvé tri mesiace sa na kojenie v noci budila 8 - 10krát, potom sa to znížilo už len na 4razy, a dnes má môj drobček 9 mesiacov, a už si v noci pýta mliečko len jedenkrát.A v čom je moja odmena?Za tých 9 mesiacov som sa vrátila k pôvodnej hmotnosti, ba čo viac, vďaka "nočnému životu" mojej dcérky mám dnes o 8kg menej ako pred tehotenstvom.

Život s dvoma deťmi (4) a (2) nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. A najmä nie vtedy, keď Vaši drobci majú zdravotné problémy. Viem, že každá matka sa o svoje deti nesmierne bojí. Keď sa nám narodil prvý synček, tak pocit šťastia schladili sestričky, keď mi povedali, že naše slniečko je umiestnené v inkubátori, pretože je maličký. Bol síce donosený, ale jeho pôrodná hmotnosť bola 2450g. Keďže som ho musela dojčiť "naprogramovane", a k tomu sa pridružila nervozita a stres zo situácie, v ktorej sme boli, mliečka začalo ubúdať a s dojčením sme museli začať prikrmovať. Po neuveriteľne dlhých desiatich dňoch nás pustili domov. Potom sa začal kolotoč neurologických vyšetrení, cvičení a Vojtovej metódy. Našťastie neistota, ktorú som v sebe nosila sa rozlynula a táto nočná mora sa skončila. Dnes má Timko 4 roky a je to snáď to najbystrejšie dieťa zo všetkých. Každý deň nás prekvapí svojimi hláškami. Všíma si veci, na ktoré my dospelí ani nemávneme rukou a predsa sú také dôležité. No keď mal Timko 1 a pol roka, rozhodli sme sa pre druhé dieťatko. Tentoraz som mala všetko naplánované, myslela na každú maličkosť, aby bolo všetko v poriadku. Ale začali problémy v tehotenstve. V 6 mesiaci som sa začala otvárať a musela som ležať v nemocnici s nohami vyloženými skoro až po strop. Nehovoriac o infúziách, ktoré do mňa tiekli od rána do večera. Tieto problémy prešli, ja som sa vrátila domov k nášmu drobčekovi. Porodila som o 2 týždne neskôr ako som mala termín. Šimonko sa narodil s hmotnosťou 3110g. Všetko bolo tak, ako som si to plánovala. Dojčila som o dušu a ten pocit si neviem vynachváliť. V živote som nezažila krajší pocit, ako je dojčenie. Chlapci rástli ako z vody, no ja som si začala všímať mladšieho Šimonka, že je až veľmi spokojný. Keď mal 4 mesiace, nevedel sa prevrátiť z chrbta na bruško a opačne. Zase nás čakala návšteva neurologičky, cvičenie a plač. Všetky tie veci, ktoré som v živote nechcela zažiť, tu boli opäť. A ešte v horšej podobe. Zistili mu málo železa, nasadili Maltofer a ja som bola spokojnejšia, pretože sa začali dostavovať výsledky. Malý bol živší a postupne dobiehal svojich rovesníkov. Všetko mu ide pomalšie ako ostatným deťom ale na všetko postupne prichádza. Má 2 roky, chodí do Detského rehabilitačného centra v Nitre a je tam spokojný. Chlapci sú ten najväčší poklad, ktorý s manželom máme a aj keď sú dni, keď nevládzem ďalej, sú tu oni, aby ma znovu posunuli dopredu a nedala by som ich za nič na svete. Andrea 

Bola som uplne obycajne dievca,mala som rada skolu kamaratov.Vonku som nechodila casto radsej som sa ucila doma,ked som uz sla,tak to bolo z donutenia.Vsetko bolo  take jednoduche.dobre znamky v skole....Bola som jedna z najlepsich.Tak som sla na 8-rocne gymnazium a tam sa to secko zacalo.Bola som medzi novymi ludmi,starsimi ludmi.Zacala som spoznavat ludi a veci o ktorych som do vtedy nevedela..kazdy si ma oblubil bola som stastna,ze konecne mam svoje miesto.Zacala som flakat skolu a kazdy piatok pit a chodit po baroch.Rodicom som povedala,ze spim u kamosky.Mala som 12 rokov....Bola som pekna a bola som si toho vedoma,zacala som to vyuzivat.,Raz po jednom piatku som sla s chlapcom k nemu domov.Ani vo sne by mi nenapadlo co sa tam stane.Zo zaciatku bol velmi mily ale potom sa namna vrhol a ja som sa nemala ako ubranit,bol starsi a väcsi ako ja....Znasilnil ma.Vtedy sa mi zrutil cely svet..Nikomu som o tom nepovedala,dusila som to v sebe dlhe roky.Zacala som pit este viac.,bolo to uz kazdy den.do skoly som nechodila vobec.az ked uz to bolo nutne,tak ma dali rodicia na liecenie.Bola som tam 3 mesiace.Ked som prisla domov nasla som Lasku mojho zivota,Bol uzastny,dokonaly.....Vsetko bolo fajn,az kym sme sa prvy krat nepohadali.,stasne som plakala....Chodila som von s fetakmi uz v tej dobe ale nebrala som nic.,no v ten vecer som bola zufala!Prvy krat som si zafajcila travu!A to bol zaciatok konca.potom som si zafajcila len vtedy ked som nebola s mojim priatelom aby o tom nevedel,asi by ma zabil...mala som 13 rokov ale stale som vyzerala starsie....no a potom dosla dalsia rana.TEHOTNA!V ten den ako som sa to dozvedela som mala akurat 14 rokov....Skryvala som to dslhe 3 mesiace...NAkoniec sa to dozvedela mamka a sla som na potrat.,On stal pri mne cely ten cas.Bolelo to strasne a boli to dodnes...po pol roku sa rozhodol,ze uz musi ist do prace a tak odisiel do Anglicka....Stale mi volal ked to slo,ale ja som ho v tej dobe potrebola tu.Tak som zacala chodit uz len so starymi kamosmi.,a tak to slo.,jeden vecer extaza,druhy vecer pervitin,kokain......a tak to slo stale.,co raz viac....co raz castejsie.,zacala som pracovat ako dealer....do skoly som uz sla len ked ma tam donutili ist....Tak ma koly tomu vyhodili z gymnazia....Dalsie liecenie.,nepomohlo ani to.,Tak premna raz do skoly prisla eskorta s mojou kuratorkou a dali ma do polepsovne ale len na pol roka.,tam som si oddychla a ked som dosla domov zacalo sa to zasa.,boli to dlhe roky..strasne dlhe..Odisla som do CZ do prace na dva mesiace.,nerobila som nic.,len som fetovala pila.,Tam som spoznala zasa inych ludi.....ked som dosla domov,hned na druhy den ma volali na chatu,myslela som si ze len na jeden den,kedze bol v meste jarmok.....no a sla som.,Na tej chate to bolo hrozne.,bola som v takom stave ako este asi nikdy,strasne som to prehnala vtedy a bola som si vedoma.,strasne mi bilo strdce a nemohla som dychat.,Na tej chate som mala pohlavny styk s jednym z nich.,ani neviem ako.No a tak sme spolu tahali este 4 tyzdne a v den ked som ho chcela nechat som sa dozvedela ze som tehotna!Bola som v 1.mesiaci!Zrutil sa mi svet druhy krat!nechcela som decko.,urcite nie s nim.,Stale som plakala kricala,ale nikto ma nepocuval,pocuvali jeho.,moja mama otec jeho rodicia.,Tak a rozhodlo sa ze si ho nechame.,Ani neviem ako ale od toho dna som si viac nic nedala.,Bolo to najtazsie co som v zivote spravila.....CHyba bola v tom ze ja som chcela prestat ale on nie.,on fetoval za mojim chrbtom.,poslala som ho k vode....Ostala som sama.,Mam 17 rokov a 8 mesacnu dcerku vola sa Vanessa.Je to najkajsie co ma v zivote po tom seckom mohlo stretnut.Vazila 4 kg a merala 52 cm...Bola krasna...Vtedy sa mi zivot zmenil a az vtedy som konecne mala pocit,ze mam,naozaj mam pre co a pre koho zit..Malinka mi vobec neplakala stale sa smeje.,Teraz som uz 1 rok a 7 mesiacov cista.,Tak a tento pribeh je skratka mojho zivota.,Dal mi druhu sancu a hoci bolo strasne tazke zvladnut tu skusku a zacat zit,stalo to zato a budem vdacna do konca zivota!Je lahke padnut az na dno ale ani z daleka nieje take lahke vstat.,Miska

„A dávaj na deti pozor!“

   Lúči sa pravidelne moja mamka s týmito slovami, keď odchádza od nás z návštevy domov. Viem, že to myslí úprimne a vážne. No niekedy môže na deti dávať pozor kto len chce, stačí však malý okamih a....

   „Vyššie, vyššie! Ešte vyššie!“ kričala s nadšením a potleskom na mňa skoro celá rodina v zložení rodičov, starých rodičov, krstných, bratranca, sesterníc, sediac na čerstvo pokosenom voňavom trávniku na dvore u starej mamy.

   Mala som osem rokov, zbožňovala som akékoľvek hojdanie, no najmä to na klasickej hojdačke. S úsmevom som známym predvádzala, čo dokážem, ako vysoko sa viem rozhojdať. Smiala som sa z plného hrdla, spievala, bola som šťastná.... až kým.....

   Všetkým okolo sediacim osobám stuhla krv v žilách, keď sa so mnou odrazu vo vzduch hojdačka pretočila a ja som celou silou tresla hlavou  o hrubú dosku pod hojdačkou, ktorá mala zamedzovať tvorbe blata počas daždivého počasia.  „Ešte jeden takýto náraz a neprežila by si to“, spomína dnes na ten moment moja mamka. No mala som šťastie v nešťastí, že som bola vtedy v takejto visiaco - hojdajúcej polohe taká duchaprítomná, že napriek bolesti a valiacej sa krvi, som sa rukami pribrzďovala a takto som si zachraňovala život.

   Celá rodina sa okolo mňa zbehla, vystrašene ma vyslobodzovala z hojdačky. Bola som od hlavy po päty skrvavená, ktosi mi na hlavu priložil bielu vyžehlenú plienku... Krstný naštartoval auto a keďže najbližšia pohotovosť (v nedeľné popoludnie) bola  vzdialená 40 km, mal krstný čo robiť, aby tam bol čo najskôr. Počas jazdy dbali moji rodičia, aby som v aute nezaspala... Nasledovalo holenie, zašívanie, maródka. Dodnes si viem na hlave medzi vlasmi nahmatať to miesto po úraze. Našťastie ten úder hlavou na moje myslenie vplyv nemal, naďalej som patrila k najlepším žiačkam v triede J.

   Niekedy môžu na deti hľadieť všetky oči dospelých, aby ho ochránili pred úrazmi, no nedokážu zabrániť tomu, čo sa volá NEPRIAZEŇ OSUDU. Aj mne sa to už ako dospelej stalo, keď som popri výchove a starostlivosti o mojich dvoch malých synov nedokázala zabrániť pádu či úrazu, hoci som bola pri nich pár centimetrov.

   Že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, počul hádam každý. Preto všetkým rodičom prajem, aby tie ich životné príbehy boli len a len šťastné.